Z histórie michalovského futbalu IX.

Nie vždy bol michalovský klub tak finančne zabezpečený ako je teraz, napríklad na prelome rokov 1995 a 1996 bojoval o prežitie.

Niekoľko rokov je michalovský klub ekonomicky zabezpečený. V minulosti to však tak nebolo. Na prelome rokov 1995 a 1996 mal existenčné problémy.

Bez efektu

Na začiatku roka 1993 vstúpila do klubu súkromná stavebná firma SLOPOD. Majiteľ Marián Kelemen ho vo veľkom sponzoroval. Kým ešte po jesennej časti v roku 1992 boli Michalovce posledné v II. Slovenskej národnej futbalovej lige (bola to súťaž na úrovni súčasnej III. ligy), už o necelý polrok patrili v tejto súťaži (od novej sezóny sa premenovala na tretiu ligu) k najväčším ašpirantom na postup. M. Kelemen získal celý rad kvalitných futbalistov – Tomáša Gericha, Marka Lukáča, Štefana Grendela, Cyrila Stachuru, Petra Furdu, Michaila Savku, Romana Ščura a iných. V tom čase však bojovali o prvé miesto aj ďalšie dva tímy – neďaleké Budkovce a Svidník. V závere sezóny boli v tabuľke vyššie ako michalovský celok. O postupujúcom do vyššej súťaže sa malo rozhodnúť v záverečnom kole. Uvedené kolektívy si zo svojich súperov – z Popradu a Spišskej Novej Vsi – urobili strelnicu.  Dali im po osem a deväť gólov. Slovenský futbalový zväz však pre tieto strelecké preteky nemal pochopenie. Rozhodol, že ani jedno z týchto mužstiev nepôjde vyššie. Podľa logiky však mali právo postupu v poradí tretie Michalovce. Z neznámych príčin sa tak nestalo. Sponzor teda na chod mužstva minul veľa peňazí, no bez efektu. S ešte väčšou chuťou sa však do napĺňania postupovej méty pustil v súťažnom ročníku 1994/95.       

Postupu sa znova nedočkali

V novej sezóne sa herne vyspelý tím ešte viac skvalitnil. Prišli ďalší výborní futbalisti – obrancovia Rastislav Ďorď, Michal Leško a Jaroslav Török. V kádri boli aj vynikajúci vlastní odchovanci – Ľubomír Micák, Jaroslav Gomboš, Rastislav Tomovčík a Ľubomír Mati. Takisto aj senegalskí legionári Souleymane Fall a Lamine Diagne. Michalovčania bojovali o najvyššiu pozíciu spolu s Rožňavou. Viac sa darilo rivalovi z Gemera. Väčšiu časť súťažného ročníka strávil na vedúcej priečke. Všetko sa však skomplikovalo v závere ročníka. Michalovce zvíťazili na horúcej pôde susedných Budkoviec 2:1. Budkovskí funkcionári však mali pocit, že sa k výhre dopracovali nečestným spôsobom. Preto na protest odhlásili svoje mužstvo zo súťaže! V zmysle hracieho poriadku sa všetkým účastníkom III. ligy anulovali výsledky dosiahnuté s týmto zemplínskym celkom. Azda najviac na to doplatil FK Slopod Zemplín (vtedajší názov klubu). Na Rožňavu mal nedostižnú bodovú stratu. Z toho dôvodu ani na druhý pokus nepostúpil vyššie. Takže, hlavný cieľ klubu sa opäť stratil v nenávratne.

Ekonomický kolaps

Dva neúspešné pokusy o postup sponzora finančne vyčerpali. Počas letnej súťažnej prestávky odišli z kádra najkvalitnejší hráči. V októbri 1995 opustil srdce Zemplína aj ofenzívny futbalový klenot Rastislav Tomovčík. Zamieril do susedného Humenného, ktoré bolo v tom čase šťukou najvyššej súťaže. Michalovce sa pohybovali už iba v strede tabuľky. V mužstve dostávali príležitosť už aj ďalší vlastní odchovanci – Zdeno Marjov, Dušan Sninský, Miloš Gorej a Milan Capik. Ekonomické ťažkosti vyvrcholili v záverečnom jesennom dueli. Na domácom trávniku Michalovce privítali Prešov B. Štadión bol odpojený od elektrického prúdu. Preto nefungovala svetelná tabuľa a nebola k dispozícii ani hlásateľská služba. Pred zápasom nevyšiel ani spravodaj. Klub bol na kolenách. Majiteľ ešte predal do Humenného útočníka Matiho. Zvyšok kádra presunul do Zalužíc a v decembri 1995 oznámil na výročnej členskej schôdzi oznámil odchod z klubu. Zalužiciam to dosť pomohlo. V štvrtej lige na jar v roku 1996 s Grendelom, M. Lukáčom, Fallom či Ďorďom rozdávali súperom gólové prídely. Dokonca Hertník (okres Bardejov) z obavy o výsledok zápasu do Zalužíc radšej ani nepricestoval… Po sezóne však SLOPOD odišiel aj zo zalužického futbalu.            

Hodili záchranný pás

SLOPOD si zo štadióna zobral dosť veľa vecí. V šatniach chýbali uteráky, netiekla teplá voda a v kádri zostali štyria futbalisti – Marjov, Capik, Gorej a Sninský. Bol najvyšší čas na začatie zimnej prípravy, no s takýmto počtom hráčom to nemalo zmysel. Pomocnú ruku však podali okolité kluby – Trebišov, Vranov nad Topľou a Veľké Kapušany. Z týchto miest posilnili michalovský tím Jozef Tóth, Durkaj, Palša, Hirko, Kandráč a iní. Okrem nich prišli aj hráči z michalovského dorastu. Aj s odstupom mnohých rokov sa treba poďakovať vtedajšiemu vedeniu mesta na čele s primátorom Ladislavom Ebským, ktoré takisto pomohlo klubu. Na kolená ho nenechala padnúť ani skupina drobných podnikateľov. Spoločnými silami sa teda podarilo zachrániť futbal v najväčšom zemplínskom meste.

Rozumné riešenie

V úvodnom jarnom dueli Michalovce pod vedením trénera Fridricha Bliščáka podľahli na domácej pôde Krompachom 0:1. Silne omladený kolektív však vôbec nehral zle, len doplatil na zahodené gólové príležitosti. Vonku Zemplínčania nebodovali už od úvodu sezóny. No a keďže v odvetnej časti súťaže to už aj doma bolo výsledkovo horšie, mladé mužstvo začalo hrať o záchranu. Divákov najviac zaujala jeho jasná domáca výhra v derby so Sninou (6:0). Michalovčania napokon záchranárske práce zvládli. V konečnom poradí im patrilo 12. miesto v šestnásťčlennom pelotóne. Ekonomicky sa trápiaci klub sa rozumným spôsobom vyhol ďalším kádrovým problémom. V lete roku 1996 sa stal Vojenskou telovýchovnou jednotou. Vďaka tomu narukovali k Laborcu kvalitní treťoligoví a štvrtoligoví futbalisti z rôznych častí východného Slovenska.

Zdroj: Noviny Zemplína

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *