Skončiť chcel už pätnástimi rokmi

Niekdajší dlhoročný hráč Zemplína Viktor Senjuž oslávil v stredu 24. februára päťdesiatku, napriek tomu stále aktívne hráva.

Športovcom okolo štyridsiatky sa zvykne hovoriť veteráni, ale ako nazvať takých, ktorí majú už päť krížikov na chrbte? Asi pre nich ani neexistuje žiadne pomenovanie, pretože je ich ako šafranu. K tejto kategórii patrí aj nestarnúci Viktor Senjuž, ktorý stále aktívne na súťažnej úrovni hráva futbal. Žiadnu okresnú súťaž, ale rovno piatu ligu. A to v stredu 24. februára slávi životné jubileum – 50 rokov.

Problémy sa už objavujú

V takom veku je už drvivá väčšina futbalistov na „športovom“ dôchodku, ale Senjuž, ktorý si aktuálne oblieka dres OFK Lastomír, účastníka piatej ligy Zemplínskej, si pokoj nedá. „Ale už sa zamýšľam nad tým, či skončím alebo nie. Ešte by som chcel nejaký čas pohrať. Mám drobné problémy, ale keď túto zimnú prípravu zvládnem, tak budem pokračovať. Ak nie, do leta si dám pauzu, a keď to bude dobré, skúsim to ešte potiahnuť,“ povedal futbalový nezmar, ktorý je síce v lastomírskom mužstve suverénne najstarším hráčom, ale v jesennej časti odohral druhý najväčší počet minút. Z trinástich duelov vynechal iba jediný, pričom vo všetkých ostatných nastúpil v základnej zostave a až jedenásťkrát pobudol na ihrisku celých 90 minút. Rodák z ukrajinského Čopu v Zakarpatskej oblasti nedúfal, že ešte bude hrávať v takom pokročilom veku. „Myslel som si, že skončím ako mnoho iných hráčov, teda okolo tridsiatky. Vidíte, ako som to potiahol,“ usmial sa Senjuž. Pritom s myšlienkou skončiť sa pohrával už trikrát. „Prvýkrát asi keď som 35 rokov, takže nadsluhujem už pätnásť rokov. Už som vážne rozmýšľal nad koncom kariéry, lebo som mal veľké problémy. Hrozilo, že pôjdem na operáciu. Stále to ale dopadlo tak, že po troch či štyroch mesiacoch problémy z ničoho nič ustúpili.“ A kedy už nadobro zavesí kopačky na klinec? „Povedal som si, že až vtedy, keď budem za mladými úplne zaostávať v rýchlosti a podobne. Zatiaľ s nimi držím krok, tak ešte hrám,“ uviedol nevysoký futbalista, ktorý sa v jeseni v piatej lige nestretol so žiadnym hráčom starším ako on.

Oslavy veľmi nemusí

Po zápasoch sa už jeho telo spamätáva dlhšie ako v minulosti. „Keď som bol mladší, tak v poriadku som bol už na druhý deň, ale teraz musím regenerovať už dva-tri dni. Svalovka je bežná, ale už ma pobolievajú kolená, ruky či päta. Beriem však rôzne prípravky, dodržiavam životosprávu, takže to zvládam dobre,“ hovoril populárny „Seňa“, ako ho všetci familiárne nazývajú. Na päťdesiat rokov sa vôbec necíti. „Je to so mnou ešte celkom dobré, cítim sa mladšie, hoci sa už ozývajú drobné zdravotné problémy.“ A ako budú vyzerať oslavy „polstoročnice“? „Keď mám pravdu povedať, oslavy veľmi nemusím. Neobľubujem, keď som v centre pozornosti. Avšak oslavovať budem, s rodinou nie, iba v Lastomíre. Najprv so školským kolektívom a potom aj s futbalistami,“ prezradil Senjuž. V lastomírskom OFK nielenže hráva, ale aj trénuje – áčko aj žiakov. Okrem toho má pod palcom michalovské dievčatá. „Je to výber dievčat od 10 do 18 rokov. Naše žiačky hrajú mimo súťaž v okrese s chlapcami, ďalšie chodia hrávať prvú ligu pod hlavičkou MFK Zemplín. Donedávna som dokonca trénoval aj dorastencov Lastomíra, ale trvalo to iba niekoľko mesiacov, lebo už toho bolo na mňa veľa. Teraz je to pokojnejšie a všetko stíham,“ skonštatoval. A popritom aj učí na Základnej škole v Lastomíre, kde má na starosti telesnú výchovu a družinu.

Už sa cíti ako Slovák

Viktor Senjuž je síce rodákom z Ukrajiny, ale dlhé roky je doma na Slovensku. „Hoci národnosť a občianstvo mám stále ukrajinské, cítim sa už ako Slovák, veď žijem tu 25 rokov a mám tu aj trvalý pobyt. Ako roky plynuli, tak som si viac na Slovensko zvykal a našiel som si tu množstvo kamarátov. Domov na Ukrajinu však raz za čas chodievam.“ Ako sa vlastne jeho príchod na Slovensko zrodil? „Prišiel som sem v jeseni 1989. Spolu so mnou aj Viktor Popovič a Vladimír Banha. Prišli sme z Mukačeva, kde sme hrávali tretiu najvyššiu súťaž. Zamierili sme do Budkoviec, ktorým sme pôvodne mali pomôcť iba v troch zápasoch, keďže sa zachraňovali. Keď sme prišli, mužstvo malo na konte iba šesť bodov. Všetky tri zápasy sme vyhrali, takže po našom príchode získalo toľko bodov, ako takmer počas celej jesene. Vtedy sa totiž za víťazstvo udeľovali iba dva body. Zostali sme tam aj na jar a pribudol k nám aj Vladimír Moroz, takže sme už boli štyria. V tom čase sa v Budkovciach robil futbal na profesionálnej úrovni, podmienky tam boli veľmi dobré. K dispozícii sme mali všetko, regeneráciu a podobne. Starali sa o nás,“ listoval v pamäti „Seňa“. V Budkovciach pobudol do konca sezóny 1994/95. Vrátil sa na Ukrajinu, do Užhorodu, ale iba na polroka. V zimnej prestávke ročníka 1995/96 mal možnosť ostať v rodnej krajine alebo vrátiť sa na Slovensko. „Ale už nie do Budkoviec, pretože tam sa futbal rozpadol. Išiel som do Michaloviec, v čase, keď aj tam bol klub na pokraji zániku. Vtedajší prezident klubu Kelemen prestal Zemplín sponzorovať a aj s viacerými hráčmi odišiel do Zalužíc.“ V Zemplíne strávil presne šesť rokov, podarilo sa mu s ním postúpiť do druhej ligy, kde sa však mužstvo ohrialo iba rok. „V Michalovciach som bol do zimy 2001/02. Zamieril som do Ďurkova, ktorý mal v tom čase vysoké ambície, okrem mňa tam bol aj Ľubomír Micák či Milan Siksa a ďalší kvalitní hráči z Prešova či Košíc. Raz sme hrali aj proti Michalovciam, ktoré sme zdolali 1:0. V lete 2004 sa klub presťahoval do Nižnej Myšle a o dva roky ma zlanárili do Lastomíra, kde hrávam doteraz. Takže som tam už skoro desať rokov,“ opísal svoju futbalovú kariéru, ktorá stále ešte neskončila. Kedy sa tak stane nevedno. Hlavne nech zdravie slúži. Nuž, živio „Seňa“!

Zdroj: korzar.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *